„Beda národu, ktorý sa zriekne náboženstva!“
Tieto slová vyriekol v roku 1984 trnavský biskup RNDr. Július Gábriš v jednej svojej homilii. Išlo o viac než o jediné expresívne kazateľské zvolanie. Do tejto jedinej vety starnúci veľkňaz jedným dychom akoby zhutnil minulosť, prítomnosť i budúcnosť: z minulosti svoju bolestnú a zložitú skúsenosť duchovného pastiera, ktorý v prítomnosti naliehavo apeluje na veriacich, ochotných počúvať jeho slová, aby v budúcnosti aspoň oni niesli štafetu viery, ktorú dlhodobo ohrozovali bojovní a úskoční ateisti. Ateisti, čo – mimochodom – dodnes neprevzali zodpovednosť za mentálnu deformáciu spoločnosti, za vytvorenie labyrintu ideologických tlakov a protitlakov, nútiacich ľudí k schizofrenickým, rozpolteným postojom. Ako tento labyrint prekonal najprv kaplán, potom farár, dekan a generálny vikár, napokon trnavský ordinár a biskup Július Gábriš?