Zamrežovaný denník

Elena Letňanová je vynikajúca klaviristka. Melódie počuť aj z jej viet. Píše ako dýcha. Nič si nevymýšľa. Pri čítaní jej poviedok sme uprostred priameho prenosu – myšlienok, udalostí, pocitov či spomienok. Vlákna jej príbehov sú zo svetla, oblohy, tráv, no rovnako z priateľstva, z veselej radosti, zo sklamania, zo smútku. Ponúka ich až s akousi detskou úprimnosťou. Tie poviedky sú pripomienky, pre samotnú autorku často citové, pre nás oživujúce, nabádajúce pamäť, aby nám pred oči vrátila, čo sme dávno zabudli, alebo skôr chceli zabudnúť, lož totalitného režimu, rozladený klavír života. A kde-tu aj sršiace iskry nádeje. Po ich doznení počujeme ticho, ktoré sme predtým nepočuli. Vzápätí sa znovu ozve hudba.

Dušan Dušek