Dňa 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave rozvučali modlitby, ako aj desiatky policajných sirén. Zvuk výstražný i zastrašujúci, zároveň však oznamujúci celému svetu mimoriadnu udalosť – zhromaždenie občanov, väčšinou veriacich, ktorí sa napriek hroziacej represii postavili na námestie, aby tu manifestovali verejnou modlitbou svätého ruženca za svoje základné práva. Táto udalosť odhalila v plnej nahote vzťah bývalého tzv. „socialistického systému“ voči svojim občanom. Bola morálnym precedensom a masovým opozičným vystúpením po rokoch normalizácie, odštartovala duchovný pohyb, ktorý napokon vyústil do převratových dní v novembri 1989.
Manifestácia na Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988 bola jednotkami Ministerstva vnútra tvrdo napadnutá. Veriaci i ďalší občania sa však nechali bez odporu zbiť a pozatýkať. Takýto priebeh manifestácie na podporu požiadaviek politickej a náboženskej slobody z nej urobil zápas viery proti hrubej moci. Tých niekoľko tisíc ľudí, ktorí v tomto nerovnom boji skrížili zapálené sviečky s obuškami a vodným delami pripomenulo svetu neúnosný politický stav v československej spoločnosti a preukázalo nezlomnú odvahu cirkvi i nezničiteľnosť duchovných hodnôt, ktoré po tvrdých desaťročiach represálií i tichého vyhladzovania preblesli spoločnosťou v novom omladzujúcom plameni.